Tak by sa dal pomenovať Milen Manev, ktorý väčšinu svojej plochodrážnej kariéry strávil ako jediný bulharský pretekár. Svoju kariéru začínal prakticky na konci existencie pravidelného plochodrážneho života v Bulharsku. V poslednom období sa jeho cesty spojili so žarnovickou a potažmo i českou plochou dráhou.

 

Bulharský plochodrážný súmrak

Jeho prvé kontakty so Žarnovicou siahajú do roku 1996. Avšak intenzívne sa začala jeho spolupráca so Speedway Clubom rozvíjať v posledných rokoch. Tak ako klub začínal z ničoho a riešil existenčné problémy, tak aj tento pretekár, ktorý plochej dráhe obetoval množstvo času, financií a energie. Keby dokázal každý plochodrážny mladík mať toľko elánu a obety pre plochú dráhu ako tento už takmer štyridsiatnik…

Ako si spomína na svoje prvé vystúpenie na žarnovickej plochej dráhe v roku 1996 počas kvalifikácie majstrovstiev sveta juniorov? „Mal som vtedy 16 rokov a boli to moje druhé preteky v kariére. Cestoval som do Žarnovice iba s otcom a pamätám si, že sme veľmi dlho museli stáť na maďarskej hranici. Prakticky celú noc sme tam viseli a ráno v deň pretekov sme prišli do Žarnovice poriadne unavení. Nespali sme vôbec,“ začal rozprávanie o príčinách svojho slabého výkonu na pretekoch Milen Manev.

Treba si však zároveň uvedomiť, že bulharská plochá dráha bola v tomu roku už na prahu svojho zániku a Milen Manev len krátko predtým dovŕšil minimálny vek na získanie licencie FIM. „Na tréningu som mal pád, pri ktorom som si zlomil kľúčnu kosť. Odmietol som ošetrenie a otec mi povedal, že sme cestovali veľa kilometrov, že mám aj tak jazdiť preteky. Pamätám si, že som vtedy poznal viacerých súperov, aj keď som s nimi ešte nejazdil. Boli to synovia otcov, s ktorými pretekal môj otec.“

Možno tu spomenúť skutočnosť, že jeho otec Nikolaj Manev patril medzi to najlepšie čo bulharská plochá dráha vyprodukovala a bol aj dvojnásobným účastníkom kontinentálneho finále MS jednotlivcov.

Ako to však vyzeralo v tom období s bulharskou plochou dráhou? „V rokoch 1994 až 1996 sa odjazdil šampionát a to bolo všetko. V roku 1996 to bolo v Sofii a to boli posledné preteky. My s otcom sme potom odjazdili ešte pár pretekov. V tomu roku 1996 to boli okrem bulharského šampionátu ešte pre otca MS jednotlivcov v Slovinsku a pre mňa žarnovické MS juniorov. V roku 1997 som štartoval iba na dvoch pretekoch, MS juniorov v Pardubiciach a v MS jednotlivcov. O rok na to som nastúpil na vojenčinu a plochá dráha skončila,“ podelil sa so spomienkami Milen.

 

V Rumunsku i Argentíne

Milen Manev však prepadol plochej dráhe natoľko, že aj napriek prakticky jej zániku v Bulharsku, hľadal možnosti v susednom Rumunsku, ktoré síce nebolo na tom po tejto stránke najlepšie, ale niekoľko pretekov do roka dávalo možnosť trochu sa venovať obľúbenému športu na amatérskej úrovni. „Pred sezónou 2006 som získal kontakt s rumunskou plochou dráhou a podpísal zmluvu s Bukurešťou. Vďaka tomu som odjazdil 4-5 pretekov majstrovstiev Rumunska. V rokoch 2007 až 2009 som potom organizoval s otcom niekoľko kôl tohto šampionátu aj u nás v Bulharsku v Targovišti. V roku 2008 som sa stal majstrom Rumunska a okrem toho som bol niekoľkokrát na stupňoch víťazov.“

Zatiaľ posledné preteky v jeho rodnom Targovišti zorganizoval v roku 2011, kedy sa tu odjazdili dve kolá majstrovstiev Rumunska a Bulharska. „V roku 2011 boli dve kolá spojeného šampionátu v Targovišti a dve v Braile a to bol koniec. S Rumunmi sme sa rozišli. Nepáčilo sa im, že ich porážam a nemali záujem robiť viac. V Targovišti bol posledný tréning v roku 2016 a to tam prišlo okolo tristo fanúšikov, ktorých prilákal zvuk plochodrážnych motoriek.“ Okrem Targovišťa je ešte občas určitý záchvev plochej dráhy aj v Šumene. „V roku 2010 tu zorganizovali také preteky veteránov z Bulharska a Rumunska. Môj otec tam štartoval tiež a skončil tretí,“ pripomenul ďalší štadión Milen Manev. Práve v Šumene došlo k trochu nečakanej organizácii zatiaľ posledných plochodrážnych pretekov v Bulharsku, na ktorých v roku 2017 skončil žarnovický Patrik Búri tretí.

Vráťme sa ale späť k Milenovi. Ako jeden z mála sa dokonca vybral za plochodrážnou príležitosťou do ďalekej Argentíny, kde sa v zime jazdia majstrovstvá, ktoré majú na programe niekedy aj vyše desať kôl. „Jazdil som v Argentíne niekoľkokrát. Najlepšie som tam obsadil šieste miesto. Je to tam také zvláštne. Človek tam celkom dobre zarobí na bodoch, ale zároveň to všetko minie za zapožičanie motorky. Taká pneumatika tam stojí napríklad okolo 200 eur,“ spomenul približne štvornásobne vyššiu cenu ako je tomu v Európe. Aj napriek ťažkým začiatkom a náročným sezónam v neskoršom období Milen Manev zaznamenal niekoľko dobrých umiestnení. „Určite je to druhé miesto na Zlatej prilbe v Belgicku v roku 2010, tiež titul majstra Rumunska, Bulharska (2011). Ale najmä to, že môžem jazdiť.“

 

Tisícovky kilometrov

Aký je vzťah Milena Maneva k Žarnovici? „Som rád, že môžem aj vďaka slovenskej licencii štartovať na viacerých pretekoch. Vďaka tomu mám možnosť jazdiť nielen v Žarnovici, ale aj v Čechách a podobne. Páči sa mi žarnovický štadión. Je tu dobrá organizácia, pracuje sa stále na štadióne, no má jeden mínus – nie je tu umelé osvetlenie,“ zakončil rozprávanie o Žarnovici náročnou poznámkou bulharský matador.

Milen Manev má v súčasnosti dosť náročné rozhodovanie. „Mám manželku a dcérku. Investoval som do rekonštrukcie domu a aspoň v zime som s rodinou. Samozrejme aj cez sezónu som občas doma, avšak od nás je to všade ďaleko, takže odchádzam aj na týždeň, či na dva po Európe a jazdím,“ opísal svoju situáciu.

Po tom, čo mu pred niekoľkými rokmi zomrel otec a v minulom roku skončil s jazdením ďalší Bulhar Christo Christov, ostal sám a bez mechanika, či šoféra brázdi Európu. Nepatrí k tým, ktorí majú šoféra, mechanikov a spokojne môžu odpočívať v aute aj počas cestovania. Takých dokonca mnohokrát poráža, aby následne po pretekoch všetko zbalil, sadol do auta a opäť cestoval stovky až tisíce kilometrov.

Foto: Karel Herman a Pavel Fišer