Žarnovická plochá dráha ponúka za svoju 67-ročnú históriu množstvo zaujímavých príbehov, ktoré sa len tak tlačia, aby boli zverejnené. Najmä tie z dôb minulých, ktoré väčšina dnešných, mladších fanúšikov nemá možnosť poznať. Jeden taký príbeh hovorí o rodine Bartfayovcov. V žarnovickej farskej matrike pokrstených, figuruje toto maďarsky znejúce priezvisko už minimálne štyri generácie. V pomyselnej žarnovickej plochodrážnej kronike má taktiež svoje miesto. A nie hocijaké. Bol to práve Ľudovít Bartfay starší, kto sa v roku 1967 ujal čerstvo vzniknutého žarnovického plochodrážneho tímu a dal mu strechu nad hlavou. Nebyť jeho, ťažko by to tu fungovalo, veď niečo také ako klubové zázemie a budovy tu ešte neexistovalo. Ale poďme pekne poporiadku.

 

Ťažká situácia…

Ľudovít Bartfay starší bol majiteľom domu s priestranným dvorom a garážami pre nákladné autá, ktoré ho živili. Jeho živnosť by bola určite ešte úspešnejšia, nebyť politicko-spoločenských pomerov, ktoré súkromnému vlastníctvu a podnikaniu vôbec nepriali. Jeho starší syn Vojtech začal niekedy v polovici 60-tych rokov chodiť spoločne s ďalším Žarnovičanom Jaroslavom Považanom na poľnohospodársku školu do Banskej Bystrice. Tam sa ešte v tom čase jazdila plochá dráha na Štiavničkách. Lenže tam prudko postupovala aj bytová výstavba a obyvatelia okolitých bytoviek sa začali sťažovať na hluk z plochodrážneho oválu.

To už svoje prvé tréningové kolá točili aj naši mladí Žarnovičania. V roku 1966 bola banskobystrická plochá dráha nadobro zatvorená a tamojší pretekári si hľadali svoj druhý domov prirodzene v relatívne blízkej Žarnovici. Žarnovický ovál v tom čase so škvarovým povrchom, nebo často využívaný. Dokonca v rokoch 1959-1961 a 1964, 1966 sa tu neodjazdili ani jedny preteky (týfusová epidémia a povodeň), pričom v rokoch 1962, 1963 a 1965 to boli spolu iba štyri podujatia. Práve bystrickí pretekári doplnení o žarnovických mladíkov doslova vtrhli na žarnovický ovál a ….. boli vyhnaní.

„Bystrickí začali jazdiť do Žarnovice. Keď sem prišli prvýkrát trénovať, jeden funkcionár ich vyhnal, aby neničili dráhu. Potom sa nám, ale podarilo uprosiť funkcionárov zo Žarnovice, ktorými boli najmä pán Žbirka, Bohunka, Dvořák a Skladan, ktorí boli vlastne aj zakladateľmi žarnovickej plochej dráhy, aby sa mohlo trénovať,“ po rokoch si na túto úsmevnú situáciu spomenul Ľudovít Bartfay mladší.

 

Budovanie zázemia

V tom čase existovali na Slovensku dve plochodrážne strediská, Západoslovenské so sídlom v Bratislave a Stredoslovenské, ktorého sídlo sa v roku 1967 prenieslo zo spomínanej Banskej Bystrice do Žarnovice. V Žarnovici však chýbalo na štadióne okrem dráhy akékoľvek zázemie pre novovzniknutý tím. Neboli garáže, dielne, klubové miestnosti, nič. Vtedy situáciu zachránil práve Ľudovít Bartfay starší.

„Bartfayovci po tie roky podržali celú plochodrážnu Žarnovicu. Klub mal na ich dvore a v priestrannej dielni svoju kuchyňu. Postupom času ožili v rukách Bartfayovcov aj dva traktory, nákladná Erena, požiarnická cisterna a dva Garanty, aby poslúžili plochej dráhe,“ opísal vtedajšiu situáciu v jednom zo svojich spracovaní histórie žarnovickej plochej dráhy Ing. Jozef Treščák. Dvor Bartfayovcov sa tak po plochodrážnom ovále stal najdôležitejším, pre žarnovickú plochú dráhu. V garážach boli zaparkované aj plochodrážne motocykle, ktoré si sem chodil opravovať a pripravovať celý plochodrážny tím. Čo sa týka vedenia Stredoslovenského plochodrážneho strediska, jeho predsedom sa stal Jozef Bohunka a jeho predĺženou rukou bol práve Ľudovít Bartfay starší.

 

Žarnovickí priekopníci

Ako bolo spomínané už na začiatku, plochú dráhu do rodiny doniesol dnes už nežijúci Vojtech Bartfay. Spolu s ním sa postupne za riadítka plochodrážnych špeciálov posadili aj Jaroslav Považan, Karol Vallner, či Vladimír Ceglédy. Títo postupne vytvorili jadro tímu, ktorý začiatkom 70-tych rokov posilnili dvaja Jánovia – Daniel a Danihel, Milan Černek, Jozef Zimmermann a ďalší. Žarnovica začala naplno pulzovať plochodrážnym životom a žarnovickí plochodrážnici robili dobré meno nášmu mestečku nielen po celom Československu, ale postupne aj v zahraničí. No ale to sme skočili riadne ďaleko…

 

Prvý bol Vojtech

Vojtech Bartfay patril medzi jazdcov, ktorí síce nenosili domov pravidelne vavríny víťazov, no dokázali oberať o body svojich súperov. Aj vďaka tomu sa v roku 1970 dostal do tímu Československa v medzištátnom stretnutí na žarnovickej plochej dráhe proti juniorom z Veľkej Británie, ktoré prvýkrát snímala v priamom prenose aj československá televízia.

Nechýbal tam ani ďalší Žarnovičan Karol Vallner. Úspechom staršieho z bratov Bratfayovcov bolo siedme miesto v Majstrovstvách Slovenska 1969, keď v poslednom – štvrtom kole šampionátu na domácej dráhe dokázal obsadiť tretie miesto. Ešte lepšie to bolo o rok neskôr, keď sa stal štvrtým najlepším Slovákom na plochej dráhe. Poslednýkrát sa na dráhe predstavil 10. októbra 1970 v stretnutí II. ligy proti Bratislave, kde pomohol Žarnovici k víťazstvu 44:32 svojimi ôsmimi bodmi. Jeho posledná jazda bola víťazná… Súhrnne štartoval Vojtech Bartfay v rokoch 1966 až 1970. V roku 1966 reprezentoval Banskú Bystricu v dvoch pretekoch. V rokoch 1967 – 1970 zase Žarnovicu v 27 pretekoch.

 

Mladý talent

Úspešnejším z dvojice bratov Bartfayovcov bol Ľudovít Bartfay mladší. „Najprv som robil mechanika a pomáhal okolo motoriek. Keď som chcel začať s jazdením, musel som mať vodičský preukaz. Ten mi pomohol behom troch týždňov vybaviť pán Bohunka. V roku 1969 som tak mohol začať s pretekmi,“ spomína na svoje začiatky Ľudovít. Ako to vyzeralo s vtedajším vybavením jazdca? „No napríklad moja „kombinéza“ sa skladala z kožených nohavíc od uja Bohunku, ktoré som si zviazal na páse špagátom. Koženú bundu som si zohnal už ani neviem z kadiaľ. Posledný rok som jazdil v kombinéze od Ivana Dedinu, ktorý bol vtedy zranený. Ťažko bolo zohnať aj čižmy. Napríklad, keď raz padol Paľo Krč a nohu si pritom prestrčil popod mantinel, museli sme mu rozrezať čižmu. Mal to dosť škaredo poranené. A on keď sa vrátil, tak nám nadával, že prečo sme to rozrezali, že z kadiaľ zoženie teraz čižmy (smiech),“ opísal bežné trable vtedajších slovenských plochodrážnikov.

Mladší z bratov Bartfayovcov doslova vlietol medzi plochodrážnu konkurenciu. V rýchlom čase sa prebojoval medzi slovenskú špičku a zakrátko dokázal trápiť aj českých „profesionálov“. Debut Ľudovíta Bartfaya videlo 11. mája 1969 počas medzinárodných pretekov dvojíc až 5 000 divákov. Vtedy štartoval vo dvojici so skúsenejším Karolom Vallnerom. Vo štvorkolových Majstrovstvách Slovenska obsadil celkové šieste miesto spomedzi sedemnástich súťažiacich. Dokonca v dvoch kolách dokázal byť štvrtý. V sezóne odjazdil šesť pretekov.

 

Majster Slovenska

Rok 1970 bol však jeho rokom. V Predkvalifikácii Majstrovstiev ČSSR mu z dvoch kôl chýbali iba štyri body na postup. Za ním však skončili neskorší skvelí reprezentanti ako Jan Hádek, či Josef Minařík. Majstrovstvá Slovenska sa tak ako pred rokom skladali zo štyroch kôl. Ľudovít začal štvrtým miestom v Břeclavi. Na druhý deň v druhom kole bol na tejto moravskej dráhe už druhý. Potom v posledných dvoch kolách na žarnovickej dráhe zakaždým vyhral a stal sa ako 19-ročný dovtedy najmladším majstrom Slovenska. V ligovej súťaži patril medzi opory tímu spoločne s Karolom Vallnerom a Pavlom Krčom. Na tri roky sa stal držiteľom rekordu žarnovickej dráhy spomedzi domácich pretekárov, kým ho neprekonal Ján Daniel. Jeho poslednými pretekmi v krátkej kariére bolo tak ako u jeho brata Vojtecha, ligové stretnutie 10. októbra 1970 v Žarnovici s Bratislavou. Deviatimi bodmi bol najlepším domácim pretekárom  a prispel tak k víťazstvu Žarnovice. Taktiež jeho posledná jazda bola víťazná.

 

Hrdina Zlatej prilby

Vráťme sa však k ešte jednej zaujímavej udalosti, ktorej hrdinom bol Ľudovít Bartfay mladší. Stalo sa to 29. augusta 1970, keď sa v Žarnovici uskutočnilo najprv stretnutie štyroch tímov a potom nadstavbové preteky o Zlatú prilbu SNP. Stretnutie štyroch tímov suverénne ovládol tím Čiech A pred tímom Čiech B a Moravou. Žarnovickí pretekári nemali so svojim technickým vybavením šancu brať veľa bodov. Najlepší bol Pavol Krč, ktorý získal tri body, potom boli už len dvojbodoví Ľudovít Bartfay, Vladimír Ceglédy a s jedným bodom Jozef Zelina a Ivan Danihel. Nebodoval Vojtech Bartfay. Následne bola vylosovaná kvalifikácia, z ktorej najlepší štyria mali postúpiť do finálovej jazdy o Zlatú prilbu SNP. Ľudovít Bartfay nastupoval do jazdy s Josefom Laštovkom (neskorší český národný tréner), Miroslavom Čapkom a veľkým talentom Petrom Ondrašíkom, neskorším niekoľkonásobným finalistom majstrovstiev sveta. Postup bral iba víťaz. A víťazom sa stal….Ľudovít Bartfay. Obrovské prekvapenie však malo svoje pokračovanie. Ako nám prezrádza dobová tlač, rozhodca už v predchádzajúcich jazdách vnášal do svojich rozhodnutí mnoho otáznikov.

A podobne sa stalo aj vo finále, do ktorého sa dostal obhajca víťazstva z predošlého roku Zbyněk Novotný, skúsený československý reprezentant Bedřich Mareš, pražský pretekár Josef Lid a spomínaný Ľudovít Bartfay. Po štarte sa rozhoreli tvrdé boje a výsledkom bol pád Zbyňka Novotného v druhom kole. Český pretekár ostal ležať na dráhe, no rozhodca jazdu nezastavil a on sa musel „po štyroch“ dostať preč z dráhy. Našťastie sa nič nikomu nestalo, no vyvolalo to zmätky aj medzi jazdcami na dráhe, aj medzi traťovými komisármi a rozhodcom. Ten nakoniec jazdu ukončil v cieli štvrtého kola odmávaním červenou zástavkou. V tom momente bol víťaz jasný – Bedřich Mareš.

Na druhom mieste bol však Ľudovít Bartfay, čo bola veľká senzácia. „Pamätám si to. Ten pražský pretekár podal protest, že prestal jazdiť, keď si myslel, že bude zastavená jazda a že preto je až tretí a ja druhý. Bol z toho nešťastný a hovoril aj predo mnou, že v Prahe im sledujú výsledky a on je reprezentant a toto nie je pre neho dobré. Prišlo mi ho ľúto, tak som išiel za rozhodcom a prepustil som mu druhé miesto,“ opísal veľmi nezvyčajnú situáciu jej hlavný hrdina. Toto malo veľký ohlas v médiách. Veľké gesto žarnovického mladíka bolo odporúčané na cenu fair Play, či ako vzor pre všetkých športovcov. To urobil aj napriek tomu, že bol na domácej dráhe pred domácim obecenstvom vyhlásený ako druhý najlepší. Ono v podstate aj toto vypovedá o vlastnosti, ktorú zdedil po svojom otcovi a ktorá by sa hodila aj mnohým dnešným športovcom. Skromnosť.

 

Neprajná doba

Ľudovít Bartfay mal síce nejaké plány aj na sezónu 1971, ktoré by sa dali zladiť s povinnou vojenskou službou, no všetko nakoniec padlo. Škoda, že neboli také možnosti ako o niekoľko rokov neskôr, kedy Zdeno Vaculík mohol vojenčiť a jazdiť v Pardubiciach, Jaroslav Danko v Prahe, bratia Forgáčovci v Pardubiciach a podobne.

„Neboli peniaze. Potom neskôr bol dobrý ťah, že sa toho chytil Milan Šovčík. Keby prišiel skôr, možno by som ostal jazdiť aj ja. Bola to však vtedy bieda. Ja som to s bratom nechal v roku 1970 a rok neskôr skončili aj Ivan Dedina, Pavol Krč a Jozef Zelina. Ja som vtedy mal nastúpiť na vojnu. Vybavovali mi to spoločne s Petrom Ondrašíkom z Březolup, aby sme išli do Prahy, no nakoniec išiel iba on a tam aj ostal. Ja som radšej ostal pracovať v Hliníku v závode, ktorý bol zbrojársky a tak stačilo, keď som si tam odrobil 19 mesiacov a potom išiel na 5-mesačnú vojnu a bol som doma,“ opísal situáciu Ľudovít Bartfay. Tým sa na dlhý čas skončila bartfayovská sága na žarnovickej plochej dráhe.

 

Chcelo by to ďalšieho Bartfaya

No nie navždy. Veď už v roku 2011 hneď po vzniku Speedway Clubu Žarnovica sa stalo jedným z prvých sponzorov Kamenárstvo Bartfay založené práve Ľudovítom Bartfayom a vedené jeho synom Michalom. Táto podpora trvá nepretržite dodnes. Na okraj možno spomenúť ešte jedno prepojenie plochodrážnych rodín. Na svete sú totiž dvaja vnukovia Ľudovíta Bartfaya (majstra Slovenska 1970), ktorí sú zároveň aj vnukmi už nežijúceho slovenského šampióna z roku 1980 Jaroslava Danka. Tak sa môže stať, že zdvojnásobené plochodrážne gény, privedú na žarnovický ovál opäť nejakého Bartfaya.

Keby nebolo Bartfaya….práve tak začína novinový článok, ktorý popisuje onú Zlatú prilbu z roku 1970…

Foto: archív autora